Príslušníci ZaSKIS Trenčín kpt. Ing. Richard PODOBA a z. Bc. Jozef KLIMEŠ pokorili najvyšší vrch Ameriky


Príslušníci ZaSKIS Trenčín kpt. Ing. Richard PODOBA a z. Bc. Jozef KLIMEŠ pokorili najvyšší vrch Ameriky

11.januára 2013 štartuje lietadlo s trasou Viedeň – Madrid – Santiago de Chile. Sedím na palube s mojim kolegom a dobrým kamarátom Jozefom a v tej chvíli začína naše mesačné dobrodružstvo.

Obaja sa už poznáme nejaký ten rok a strávili sme pár krušných chvíľ na hrebeňoch veľhôr Afriky, Európy aj Ázie. Samozrejme ,tomu zodpovedala aj naša príprava a dobrý pocit z prichádzajúceho ako sme s obľubou vraveli „utrpenia“ .

Vzhľadom na výšku vynaloženého úsilia, sa Aconcagua zdá byť tým najvýhodnejším vysokohorským cieľom. Najvyšší vrchol sveta mimo ázijských veľhôr sa snažili zdolať odvážlivci z rôznych kútov našej zeme. V zime 1985 a 1986 dokonca Fernando Garido zo Španielska táboril 66 dní rovno pod vrcholom, za čo si zaslúžil celosvetové uznanie nielen horolezcov.

Prvý výstup na Aconcaguu ostáva zahalený tajomstvom. Odkedy archeológovia našli znaky prítomnosti starých Inkov vo výške nad 6 700 m, existuje vierohodné podozrenie, že niektoré andské vrcholy boli zdolané ešte pred dobytím územia Španielmi. V roku 1947 sa ďaleko od svojho prirodzeného obydlia, na hrebeni spájajúcom Severný a Južný vrchol Aconcaguy, našla kostra guanaca, príbuzného Ilama. A V roku 1985 na juhozápadnom hrebeni vo výške 5 200 m objavili múmiu, dokonale zakonzervovanú studeným, suchým horským vzduchom. Prvý výstup, z ktorého sa zachovali záznamy, sa uskutočnil v roku 1897. Bohatý anglický dobrodruh Edward Fitzgerald strávil na Aconcague dva mesiace a hoci zničený horskou chorobou (Acute Mountain Sickness - AMS) nikdy celkom nedosiahol vrchol. Až na piaty poskus sa to podarilo jeho sprievodcovi Matthiasovi Zurbriggenovi.
Fitzgerald, rútiaci sa z jednej slepej uličky do druhej, nakoniec objavil cestu, ktorá nevyžadovala vôbec žiadne odborné znalosti... Akokoľvek, jej dokonalá prístupnosť sa ukázala zradnou neskôr: od prvého známeho úmrtia v roku 1926 viac než 50 ľudí - vrátane väčšiny členov expedície z roku 1944 - na Aconcague zahynulo. Niektorí boli porazení tým najúzkočnejším nebezpečenstvom na Aconcague - nedostatokom aklimatizácie. Adaptovať svoje telo na znižujúcu sa hustotu vzduchu trvá niektorým ľuďom dlhšie ako ostatným - a niektorí sa neadaptujú vôbec, dokonca ani vo výške 2 400 - 3050 m. Pretože normálna cesta na vrchol Aconcaguy nepredstavuje žiadne objektívne ťažkosti, je ľahké vyliezť až za vlastnú hranicu aklimatizácie, riskujúc bolenie hlavy, nevoľnosti, alebo potenciálne smrteľné pľúcne či mozgové edémy.

S náležitou aklimatizáciou a neustálym sledovaním zhoršujúceho sa počasia sme sa podujali túto pre nás magickú horu zdolať aj my dvaja. Veď primerane odolný a fit horolezec môže očakávať zdolanie vrcholu behom štyroch až desať dní, a to podľa aklimatizácie. Dva dni prístupu od cesty údolím Horcones a štyri až šesť dni samotného výstupu. My sme začali v dedine Penitentes, 193 km západne od horského mesta Mendozy v Argentíne. Dedinské mulice nám pomohli vyniesť jedlo a materiál až do základného tábora.

Pretože základný tábor leží v nadmorskej výške 4 299 m n. m., skoro 1 524 m nad Puente del Inca, predĺžili sme si cestu o dva dni s prenocovaním v tábore Confluencia 3 390 m a až na druhý deň pokračovali údolím do základného tábora.

Väčšina horolezcov vynechá prvé oddychové tábory kemp Canada vo výške 4 877 m a kemp Alaska vo výške 5 212 m . Tiež sme sa rozhodli stúpať priamo k Nido de Condores 5 600 m, rovnej ploche posiatej skalami, ktoré sú výbornou ochranou pred vetrom pre rozložený stan.

Z Nino de Condores Fitzgeraldova skupina pokračovala priamo k vrcholu cez obrovské pusté kamenné pole. Ale kvôli nepevnej spodnej vrstve a nemožnosti ukryť sa súčasní horolezci volia inú trasu. My sme zvolili pre náš útok na vrchol ako posledný tábor Corela v 5 800 m, ktorý je dobre chránený pred vplyvmi počasia.

Z tohto tábora je to už len sedem až desať hodín na vrchol. Poslednou prekážkou je Canaleta, 396 m dlhý sklz so stálym sklonom 33 stupňov. Je pokrytý nespojitou skalou, ktorá ústi na chrbte medzi Severným a Južným vrcholom.

Ak by ste pochybovali o tom, ktorý z vrcholov je vyšší, hľadajte znak hliníkového kríža, ktorý označuje Severný vrchol ako „ten pravý“ najvyšší bod Aconcaguy. My sme kríž vzhľadom na husté sneženie nenašli, no podľa GPS sme dobre vedeli, že sa nachádzame na vrchole .

Konečne sme pokorili to najvyššie, čo Amerika má. No ten dobrý pocit sa dostavil až v bezpečí civilizácie znovu v meste Mendoza. Pár fotiek na vrchole a čo najskôr dolu, to bolo jediné dôležité v tých vrcholových chvíľach. Neskôr sa počasie umúdrilo, ale len do noci, no vďaka tomu sme bezpečne zostúpili do tábora Colera.

Vzhľadom na veľmi zlé počasie nasledujúceho dňa sme ostali uväznení v stane celý deň a noc. Opäť sme však mali šťastie na počasie ráno ďalšieho dňa , keď pri veterných -30 C náš dvojčlenný tým zostúpil do základného tábora.

Noc po zostupe do základného tábora sa niesla v duchu priateľskej atmosféry horolezcov a dobrého pocitu z jedinečného zážitku. Odtiaľto už návrat s vidinou Pacifického oceánu a pláží vo Viňa del Mar šiel rýchlo celým údolím Horcones, aj keď s omrznutými prstami.

Ešte jedna zaujímavosť. Klasická technická cesta na Aconcaguu leží na preslávenej Južnej strane. Tvorí ju 10 000 stôp (3 048 m) ľadu a rozkladajúceho sa kamenia. Prvý krát ju zdolal alpským štýlom šesťčlenný francúzsky tím v roku 1954. Horolezci strávili osem dní na nekrytom priestranstve trpiac ťažkými omrzlinami. No jednu z najťažších horských ciest sveta prekonali a bol to dovtedy najúžasnejší čin v dejinách svetového horolezectva.



Autor: kpt. Podoba Richard , Foto: kpt. Podoba Richard - Dátum: 25.02.2013
Čítanosť: 11703
Verzia pre tlač

Skočiť na menu